Augustín Rosa: Ústava Země - Kritický pohľad na komentár Ondřeje Hudečka
Citujem autora: „...způsob, jakým se Šmajs rozhodl upozornit na aktuální environmentální problémy, pokládám za nešťastný.“ Šmajs ale vôbec neupozorňuje na environmentálne problémy, tie berie ako smutnú realitu a tvrdý fakt. Šmajs anylyzuje najhlbšie príčiny konfliktu kultúry a prírody, ktorého sme svedkami a účastníkmi bez ohľadu na to, či sme arabským šejkom alebo príslušníkom kmeňa Sanov.
Hudeček pokračuje: „Pokud bychom vzali vážně jeho globální nárok, máme mu rozumět tak, že všichni lidé bez rozdílu jsou vinni svou kulturou, ať už je její podoba jakákoli?“ „Nejsem přesvědčen o tom, že kultura všech lidí na planetě je vůči přírodě nepřátelská...“ Jestlipak by souhlasil se Šmajsovým názorem, že "Země má svébytnou ontickou kreativitu a subjektivitu?“
Redukovať a zosmiešňovať Šmajsovu interpretáciu kultúry na kultúru zberačov korienkov, ktorí by rovnako nevedeli čo robiť s pojmom ontická kreativita, ako to podsúva Hudeček, neviem označiť ináč ako duchovnú úbohosť, či v lepšom prípade nepochopenie. S podobným nepochopením sa stretol aj Einstein, keď publikoval teórie, za ktoré získal celosvetové uznanie. Na vyjadrenie absolútne nových komplexných myšlienok používal každodenné slová (čas, priestor) a to ľudí zneisťovalo, preto ho odmietali. Dnes už ale nikto Einsteinovi nevyčíta, že nepísal svoje teórie jazykom zrozumiteľným Eskimákom, stačí, že ich správne pochopili a ďalej rozpracovali iní ľudia, na prospech celého ľudstva.
Aj Šmajs používa bežné slová ako „kultúra a príroda“ a svoju interpretáciu týchto pojmov dostatočne vysvetľuje vo svojich dielach. Ústava Země je len jedným z nich, ich vyvrcholením, má výrazne apelatívnu funkciu a predpokladá ochotu a záujem čitateľa o ich správne pochopenie.
Ondřej Hudeček uzatvára:
„Za nejzásadnější problém Šmajsových úvah však pokládám již několikrát zmíněné tvrzení o protikladu kultury a přírody. Kultura u Šmajse vystupuje jako výtvor člověka, který není „pokračováním evoluce přírody, ani procesem jejího zušlechťování“, je naopak přímo protipřírodní.“
Nuž, vďaka za úprimné priznanie, že najzásadnejší problém vidí v tom, čo je práve Šmajsovym objavným prínosom. Hudečkovi môžem iba odporučiť, aby si dôkladnejšie naštudoval dielo autora skôr, ako pustí do sveta jeho komentár.
Hudečkova bodka za Šmajsovym chápaním sveta je zarážajúca svojou povrchnosťou: „Byl by to totiž dost smutný svět, plný čistě racionálně jednajících jedinců...“
V zmysle Hudečkovej logiky je teda náš súčasný svet „veselý“, keď je život každého človeka regulovaný sofistikovanou byrokraciou, zákonmi, príkazmi, obmedzeniami najčastejšie vytváranými v záujme vlastníkov rozparcelovanej prírody. Aj z tohto detailu je evidentné, že Ondřej Hudeček nepochopil Šmajsov koncept a zámer, pretože práve priznaním subjektivity a práva Zemi by sa eliminovali celé kódexy predpisov a regulatívov, ktorými dnes ľudia zložito dokazujú svoju nadradenosť nad prirodzenými právami prírody.
Žijeme v bezprecedentnej dobe – veda a technika sa rozvíjajú čoraz rýchlejšie, ich výsledky materializuje globalizovaná ekonomika do rastúcej spotreby a sociálnej nerovnosti; v dôsledku ľudskej aktivity denne vymiera 150 živočíšnych a rastlinných druhov, do atmosféry vypúšťame 150 miliónov ton skleníkových plynov; prekračujú sa kritické planetárne limity; ľudia v priebehu desaťročí ničia to, čo evolúcia tvorila milióny rokov; zamorujú životné prostredie sebe aj iným formám života.
Našťastie pribúdajú aj hlasy vzdelaných ľudí, že túto špirálu smrti je nutné zastaviť – a hľadajú sa najrozmanitejšie spôsoby, ako to urobiť. Napríklad, separovanie odpadov môže byť užitočné, ale určite bude užitočnejšie zredukovať alebo úplne zlikvidovať vznik odpadov. Podobne je možné ďalej apelovať na ľudí, aby používali „selský rozum“ alebo dodržiavali desatoro božích prikázaní (aj keď žiadne z nich nenabáda človeka k úcte k Zemi), ale tisícročia ich ignorovania potvrdili neefektívnosť takýchto povrchných riešení. Treba ísť hlbšie a k systémovým riešeniam, ktoré oslovia čo najviac ľudí – najprv mienkotvorných a postupne aj ostatných vzdelaných ľudí, ktorí sa dnes najviac podieľajú, vedome či nevedome, na poškodzovaní životného prostredia.
V čase, keď Ondřej Hudeček uverejnil komtentár, v ktorom sa s dešpektom vyjadruje k filozofickému konceptu Ústavy Země, pápež katolíckej cirkvi uverejnil bezprecedentnú ekologicky zameranú encykliku Laudato Si – o starostlivosti o spoločný dom, na vzniku a obsahu ktorej sa významne podieľal Postupimský inštitút pre výskum klimatickej zmeny. Všimnite si, prosím – konzervatívna cirkev a progresívna veda sa dokázali spojiť pri hľadaní riešenia na krízu nášho sveta. V rovnakom čase vydal Dalajláma, hlava tibetského budhizmu, útlu knižku s názvom Etika je dôležitejšia ako náboženstvo. To tvrdí najvyšší predstaviteľ jedného z veľkých náboženstiev ako svoj odkaz pre riešenie uvedenej krízy.
Uvádzam to ako príklady netradičných tvorivých prístupov a synergie pri hľadaní riešenia problémov, ktoré ľudia svojim doterajším vývojom spôsobili. Nikto netvrdí, že sú to definitívne, všetko spasiteľné riešenia. Ale je to snaha urobiť niečo pozitívne v rámci svojich možností, inšpirovať iných k niečomu ešte lepšiemu, nielen rýpať a zhadzovať témy len preto, lebo im kritik nerozumie.
Šmajsovo postulovanie kultúry ako samostatného, s prírodou nesúrodého systému, ktorý je schopný prírodu ničiť za hranice jej samoregulačných mechanizmov, je porovnateľné s významom spomenutej teórie relativity. Chápem, že niečo také mnohí ľudia nechápu. Ale keď nechápu, mali by sa snažiť pochopiť a nezamorovať mediálny priestor zbytočným balastom.
Doma nikto nie je prorokom. Česi a Moraváci si zrejme vôbec neuvedomujú, akú významnú osobnosť majú, tak sa im to snažím naznačiť zo Slovenska, kde sme Ústavu Země vydali v piatich jazykoch. Končím citátom z inej recenzie jednej z jeho posledných kníh: „A tak se domnívám, že kdyby Josef Šmajs žil a pracoval v anglofonním světě, jistě by se dočkal mimořádné světové proslulosti.“
reklama
