Alena Kováčová: Vlastnícke práva v plameňoch odlesňovania (Biopalivá v Indonézii)
11.8.2009
“Biopalivá spotrebujú jedlo, ktoré by bolo inak skonzumované ľudmi a zvieratami.” (1) Vytvárajú vzácnosť, ktorá ženie ceny nahore. Podľa odhadov Medzinárodného ištitútu pre výskum potravinárskej politiky (The International Food Policy Research Institute - IFPRI) a Medzinárodného monetárneho fondu (International Monetary Fund - IMF) vysvetľujú biopalivá až 30% rastu cien potravín. Svetová banka odhadla podiel biopalív na cenovej inflácii potravín dokonca dvojnásobne vyšší – 65%.
Biopalivá su atraktívnou tematikou, sú predmetom osláv i kritiky. Vynaliezavé lobbistické skupiny v priemysle pracujú neúnavne a pilne.(2) Ale “diabol nikdy nespí”, a určite nie ten v Indonézii. Vďaka masívnemu vypaľovaniu území a vysušovaniu pre účely pestovania palmy olejnej má Indonézia bronzovú medailu za emisie CO2.
Rozsiahle plantáže palmy olejnej v Indonézii sú jedným z hlavných hnacích motorov masového odlesňovania.(3) Ničia obydlia ohrozených druhov voľne žijúcich zvierat ako napríklad orangután alebo vzácny tiger na Sumatre. Zasahujú i do prirodzených odvodňovacích systémov. Aj napriek tomu, že sú vytvárané v oblastiach s relatívne vysokým výskytom dažďov, lokálne rieky trpia nedostatkom vody. Plantáže sú intezívne postrekované pesticídami a herbicídami, čo spôsobuje toxický odtok. Tekutý odpad sa rozlieva do riek, voda sa stáva nevhodnou ku konzumácii, zabíja ryby a sladkovodné korytnačky. „Sečteno a podtrženo“, prístup k čistej vode predstavujúci základné ľudské právo a nutnú podmienku dobrého zdravia je znemožnený.
Živobytie asi 60-90 miliónov ľudí v Indonézii závisí na lesoch. Všetko im mizne pred očami s rozrastajúcim sa priemyslom okolo palmy olejnej.
Kľúčové sú vlastnícke práva. Vládni úradníci požadovali od pôvodných obyvateľov certifikáty o vlastníctve pôdy, ktoré samozrejme nemali. Nikto ich nikdy nevydal, nikto ich nikdy predtým nepožadoval. Prostá a úprimná odpoveď zaznela z úst tamojších ľudí: “Každý jeden strom „durian“ a každý jeden strom „illipe“ a každý jeden gumovník („rubber tree“), ktorý sme my alebo naši predkovia vypestovali má certifikát. Sme pôvodní obyvatelia. Narodili sme sa tu a žijeme tu roky. Naši predkovia obraňovali túto zem po generácie.”(4)
Ale nemajú to “čierne na bielom”. Aj napriek tomu, že týto ľudia osídľujú tú istú zem po celé generácie, ich práva na túto pôdu nie sú jasne zakotvené v indonézskom práve. Ústava Indonézie z roku 1945 zčasti uznáva práva pôvodných obyvateľov, ale súčasne stanovuje, že “pôda, voda a prírodné zdroje v nich obsiahnuté majú byť celé pod kontrolou štátu a využívané k maximálnemu úžitku ľudí.”(5)
Niet divu, že počas Suhartovho režimu mohli plantáže palmy olejnej “zhltnúť” pôdu pôvodných komunít v mene národného rozvoja. Súčasná legislatíva rovnako obmedzuje práva týchto ľudí na ich pôdu a dokonca umožňuje firmám spolupracovať s lokálnymi vládami a zabrať neúrodnú pôdu obývanú lokálnymi ľuďmi. Jediné, čo tieto firmy musia predložiť, je ich zámer podnikania vyhovujúci štátnym rozvojovým plánom.
Nevládne iniciatívy volajú po slobodnom, predbežnom súhlase vidieckych ľudí pri zakladaní plantáží na nimi obývanom území. Zdá sa byť pochopiteľné a zcela zmysluplné, aby tamojší ľudia boli nedielnou a rešpektovanou súčasťou rozhodovacieho procesu. Podpora prichádza i zo strany medzinárodneho práva, podľa ktorého majú títo ľudia právo vyjadriť slobodne svoj predbežný súhlas k rozvojovým plánom na ich pôde.
Realita je ale iná. Celý process je netransparentný, rozhoduje sa pod tlakom a na všetko dopadá ťažký balvan korupcie, ktorý všetko pokriví a pomliaždi. Podozrenie, že podniky podplácajú miestne autority, aby získali povolenie na plantáže, nebude tak celkom neoprávnené. To, čo považujeme v súčasnosti za nemožné, sa skutočne deje. Ľudia sa po prvý krát dozvedajú o nejakých plantážach navrhnutých na ich území až vtedy, keď im pred domom zastaví buldozér.
A teraz mala exkurzia do zákulisia… Prečo sa toto všetko musí diať?
“Cena surového palmového oleja rastie kontinuálne. Ale vidiečania žijúci na plantážach nepociťujú zlepšenie svojej situácie. V minulosti sme mohli posielať svoje deti do škôl; teraz je to ťažké, už si to nemôžeme dovoliť. S úbohými dvoma hektármi pôdy sotva uživíme sami seba. Keby sme mali päť či šesť hektárov, mohli by sme posielať svoje dcéry a synov do škôl. Ale za súčasných okolností, keď vlastníme parcelu s rozlohou jedného hektára, je to nemožné. Plantáže len sťažujú náš život a prinášajú trápenie” , (6) hovorí roľník vo východnom Kalimantane.
Základné ľudské práva – právo na zdravie, prístup k vode, právo pracovať, kultúrne práva a právo na ochranu pred zlým zaobchádzaním a svojvoľným zatknutím sú porušované a odopierané. Aby bol palmový olej produkovaný v udržateľnej miere, ničivé dôsledky nesprávnej politiky a praktík na plantážach v Indonézii nesmú zostať skryté za ospevnou definíciou biopalí a ich pôvodca by mal byť jasne označený.
Podľa ekonomických štúdií, závislosť na jednej komodite, ako napríklad palma olejná, zvyšuje zraniteľnosť krajiny a všetkých, ktorí sú zainteresovaní v tomto priemysle. Z tohoto dôvodu sa zdá byť rozumné pestovať viac plodín. Zo strany vlády je však stále len malá podpora tejto altenatívy. Sám roľník v západnom Kalimantane tvrdí, že “tu je viacero možností ako gumovník, kakao, čierne korenie a iné plody, ktoré musíme pestovať.” (7)
1) Oxfam International: Biofuels – Frequently asked questions
(prístupne na http://www.oxfam.org/en/campaigns/agriculture/biofuels/faq, posledný prístup: 21. júla 2009)
2) Lobbistická skupina v cukrárenskom priemysle - Indian Sugar Mills Association – využíva „boom“ etanolu pre otvorenie cestičky k deregulácii cukrárenského priemyslu. Volala po zvýšení percenta etanolu pridaného do palív z 5 na 10%.
3) Kvôli týmto plantážam, ďalších 18 000 000 hektárov bolo odlesnených v Indonézii od roku 2000. Nanešťastie, je veľmi ťažké poskytnúť priame dôkazy. Ostáva nám len krútiť hlavou nad počtom plantáží palmy olejnej v Indonézii – je dvojnásobne väčšie než uvádzaná deforestrácia.
Zdroj: Colchester M. et al. Promised Land: Palm Oil and Land Acquisition in Indonesia – Implications for Local Communities and Indigenous Peoples. Forest Peoples Programme, Sawit Watch, HuMA and the World Agroforestry Centre: November 17, 2006, online zdroj: http://www.forestpeoples.org/ documents/prv_sector/oil_palm/promised_land_eng.pdf, posledný prístup 17. júla 2009)
4) Friends of the Earth, LifeMosaic and Sawit Watch: Losing Ground. The human rights impact of oil palm plantation expansion in Indonesia, Executive Summary, február 2008, s. 3
5) The 1945 Indonesian Constitution, Chapter XIV (Social welfare), článok 33, paragraf 3
6 )Friends of the Earth, LifeMosaic and Sawit Watch: Losing Ground. The human rights impact of oil palm plantation expansion in Indonesia, Executive Summary, február 2008, s. 5
7) Friends of the Earth, LifeMosaic and Sawit Watch: Losing Ground. The human rights impact of oil palm plantation expansion in Indonesia, Executive Summary, február 2008, s. 6
reklama
Rozsiahle plantáže palmy olejnej v Indonézii sú jedným z hlavných hnacích motorov masového odlesňovania.(3) Ničia obydlia ohrozených druhov voľne žijúcich zvierat ako napríklad orangután alebo vzácny tiger na Sumatre. Zasahujú i do prirodzených odvodňovacích systémov. Aj napriek tomu, že sú vytvárané v oblastiach s relatívne vysokým výskytom dažďov, lokálne rieky trpia nedostatkom vody. Plantáže sú intezívne postrekované pesticídami a herbicídami, čo spôsobuje toxický odtok. Tekutý odpad sa rozlieva do riek, voda sa stáva nevhodnou ku konzumácii, zabíja ryby a sladkovodné korytnačky. „Sečteno a podtrženo“, prístup k čistej vode predstavujúci základné ľudské právo a nutnú podmienku dobrého zdravia je znemožnený.
Živobytie asi 60-90 miliónov ľudí v Indonézii závisí na lesoch. Všetko im mizne pred očami s rozrastajúcim sa priemyslom okolo palmy olejnej.
Kľúčové sú vlastnícke práva. Vládni úradníci požadovali od pôvodných obyvateľov certifikáty o vlastníctve pôdy, ktoré samozrejme nemali. Nikto ich nikdy nevydal, nikto ich nikdy predtým nepožadoval. Prostá a úprimná odpoveď zaznela z úst tamojších ľudí: “Každý jeden strom „durian“ a každý jeden strom „illipe“ a každý jeden gumovník („rubber tree“), ktorý sme my alebo naši predkovia vypestovali má certifikát. Sme pôvodní obyvatelia. Narodili sme sa tu a žijeme tu roky. Naši predkovia obraňovali túto zem po generácie.”(4)
Ale nemajú to “čierne na bielom”. Aj napriek tomu, že týto ľudia osídľujú tú istú zem po celé generácie, ich práva na túto pôdu nie sú jasne zakotvené v indonézskom práve. Ústava Indonézie z roku 1945 zčasti uznáva práva pôvodných obyvateľov, ale súčasne stanovuje, že “pôda, voda a prírodné zdroje v nich obsiahnuté majú byť celé pod kontrolou štátu a využívané k maximálnemu úžitku ľudí.”(5)
Niet divu, že počas Suhartovho režimu mohli plantáže palmy olejnej “zhltnúť” pôdu pôvodných komunít v mene národného rozvoja. Súčasná legislatíva rovnako obmedzuje práva týchto ľudí na ich pôdu a dokonca umožňuje firmám spolupracovať s lokálnymi vládami a zabrať neúrodnú pôdu obývanú lokálnymi ľuďmi. Jediné, čo tieto firmy musia predložiť, je ich zámer podnikania vyhovujúci štátnym rozvojovým plánom.
Nevládne iniciatívy volajú po slobodnom, predbežnom súhlase vidieckych ľudí pri zakladaní plantáží na nimi obývanom území. Zdá sa byť pochopiteľné a zcela zmysluplné, aby tamojší ľudia boli nedielnou a rešpektovanou súčasťou rozhodovacieho procesu. Podpora prichádza i zo strany medzinárodneho práva, podľa ktorého majú títo ľudia právo vyjadriť slobodne svoj predbežný súhlas k rozvojovým plánom na ich pôde.
Realita je ale iná. Celý process je netransparentný, rozhoduje sa pod tlakom a na všetko dopadá ťažký balvan korupcie, ktorý všetko pokriví a pomliaždi. Podozrenie, že podniky podplácajú miestne autority, aby získali povolenie na plantáže, nebude tak celkom neoprávnené. To, čo považujeme v súčasnosti za nemožné, sa skutočne deje. Ľudia sa po prvý krát dozvedajú o nejakých plantážach navrhnutých na ich území až vtedy, keď im pred domom zastaví buldozér.
A teraz mala exkurzia do zákulisia… Prečo sa toto všetko musí diať?
“Cena surového palmového oleja rastie kontinuálne. Ale vidiečania žijúci na plantážach nepociťujú zlepšenie svojej situácie. V minulosti sme mohli posielať svoje deti do škôl; teraz je to ťažké, už si to nemôžeme dovoliť. S úbohými dvoma hektármi pôdy sotva uživíme sami seba. Keby sme mali päť či šesť hektárov, mohli by sme posielať svoje dcéry a synov do škôl. Ale za súčasných okolností, keď vlastníme parcelu s rozlohou jedného hektára, je to nemožné. Plantáže len sťažujú náš život a prinášajú trápenie” , (6) hovorí roľník vo východnom Kalimantane.
Základné ľudské práva – právo na zdravie, prístup k vode, právo pracovať, kultúrne práva a právo na ochranu pred zlým zaobchádzaním a svojvoľným zatknutím sú porušované a odopierané. Aby bol palmový olej produkovaný v udržateľnej miere, ničivé dôsledky nesprávnej politiky a praktík na plantážach v Indonézii nesmú zostať skryté za ospevnou definíciou biopalí a ich pôvodca by mal byť jasne označený.
Podľa ekonomických štúdií, závislosť na jednej komodite, ako napríklad palma olejná, zvyšuje zraniteľnosť krajiny a všetkých, ktorí sú zainteresovaní v tomto priemysle. Z tohoto dôvodu sa zdá byť rozumné pestovať viac plodín. Zo strany vlády je však stále len malá podpora tejto altenatívy. Sám roľník v západnom Kalimantane tvrdí, že “tu je viacero možností ako gumovník, kakao, čierne korenie a iné plody, ktoré musíme pestovať.” (7)
1) Oxfam International: Biofuels – Frequently asked questions
(prístupne na http://www.oxfam.org/en/campaigns/agriculture/biofuels/faq, posledný prístup: 21. júla 2009)
2) Lobbistická skupina v cukrárenskom priemysle - Indian Sugar Mills Association – využíva „boom“ etanolu pre otvorenie cestičky k deregulácii cukrárenského priemyslu. Volala po zvýšení percenta etanolu pridaného do palív z 5 na 10%.
3) Kvôli týmto plantážam, ďalších 18 000 000 hektárov bolo odlesnených v Indonézii od roku 2000. Nanešťastie, je veľmi ťažké poskytnúť priame dôkazy. Ostáva nám len krútiť hlavou nad počtom plantáží palmy olejnej v Indonézii – je dvojnásobne väčšie než uvádzaná deforestrácia.
Zdroj: Colchester M. et al. Promised Land: Palm Oil and Land Acquisition in Indonesia – Implications for Local Communities and Indigenous Peoples. Forest Peoples Programme, Sawit Watch, HuMA and the World Agroforestry Centre: November 17, 2006, online zdroj: http://www.forestpeoples.org/ documents/prv_sector/oil_palm/promised_land_eng.pdf, posledný prístup 17. júla 2009)
4) Friends of the Earth, LifeMosaic and Sawit Watch: Losing Ground. The human rights impact of oil palm plantation expansion in Indonesia, Executive Summary, február 2008, s. 3
5) The 1945 Indonesian Constitution, Chapter XIV (Social welfare), článok 33, paragraf 3
6 )Friends of the Earth, LifeMosaic and Sawit Watch: Losing Ground. The human rights impact of oil palm plantation expansion in Indonesia, Executive Summary, február 2008, s. 5
7) Friends of the Earth, LifeMosaic and Sawit Watch: Losing Ground. The human rights impact of oil palm plantation expansion in Indonesia, Executive Summary, február 2008, s. 6
reklama
Ekolist.cz nabízí v rubrice Názory a komentáře prostor pro otevřenou
diskuzi. V žádném případě ale nejsou zde publikované texty názorem
Ekolistu nebo jeho vydavatele, nýbrž jen a pouze názorem autora daného
textu. Svůj názor nám můžete poslat na ekolist@ekolist.cz.
Online diskuse
Redakce Ekolistu vítá čtenářské názory, komentáře a postřehy. Tím, že zde publikujete svůj příspěvek, se ale zároveň zavazujete dodržovat pravidla diskuse. V případě porušení si redakce vyhrazuje právo smazat diskusní příspěvěk
