Fórum Ekolistu: Co přinese zálohování PET lahví životnímu prostředí?

Chce sa od bežných ľudí priveľa - 19. 2. 2008 - František

Problematika PET fľaší je len jedným príkladom podstatne zložitejšieho problému recyklácie druhotných surovín pochádzajúcich prevažne z obchodných obalov. Dlhoročne sa samosprávy a spolupracujúce spracovateľské firmy snažia pôsobiť na "uvedomelosť" občanov, aby si osvojili separovanie odpadu uvedeného druhu. Za tým účelom fungujú špecializované kontajnery na papier, plasty a sklo, neskôr sa zjavili aj kontajnery na kovy. Keď idem s odpadom k "univerzálnemu" kontajneru, skoro vždy v ňom nájdem pohodené PET fľaše, hoci kontajner na plasty je hneď vedľa. Prečo je to tak?
Bežný domový odpad (v značnej časti obaly z najrôznejších tovarov) by sa mal triediť už v mieste spotreby, t.j. v byte, ale tam na to nie sú podmienky (nároky na miesto). Odpad sa teda hromadí do PVC obalu a ten vynesie do "univerzálneho" kontajnera napr. dieťa, ktoré je povedzme tak malé, že takmer neprehodí to PVC vrecko ponad okraj kontajnera. Za takých podmienok nemôže byť uň záujem o triedenie recyklovateľných odpadov, aj keď sa o tom učilo v škole.
Ďalším problémom je sklo. Vhadzovacie otvory na sklo sú napr. primalé na 4L sklené demižóny od vína, ktoré sa v poslednom čase objavujú v obchodoch v čoraz väčšej miere. Ľudia ich jednoducho nechávajú na zemi pri kontajneri na sklo. Rozbiť ich je rukami takmer nemožné a aj nebezpečné. To isté platí o plochom okennom skle alebo o rozmerných starých zrkadlách.
Kontajnery na sklo majú spolu s kontajnermi na plasty tú nevýhodu, že sklené a plastové obaly majú relatívne veľký objem k svojej váhe. U PET fliaš sa tento ukazovateľ dá vylepšiť vytlačením vzduchu z fľaše pri jej skrčení a nepriedušným zašrubovaním uzáveru, aby do obalu opäť nevnikol vzduch. To je však už "práca", okrem toho obal nesmie byť deravý.
Je zaujímavé, že daný problém chce nejaká horúca hlava preložiť na plecia obchodu, resp. "maloobchodu", čo so sebou prináša nemalé problémy (predovšetkým so skladovým miestom) aj priame náklady. Ideálne PET obaly by boli takej tuhosti, aby sa dali bez recyklácie využiť opakovane. Museli by však byť masívnejšie a pri zálohovaní by sa museli vykupovať aj poškodené. Pritom túto požiadavku ďaleko jednoduchšie spĺňajú sklené obaly, ktoré sa však predávajú ako nevratné s poukazom, žeje jednoduchšie vyrobiť novú fľašu ako čistiť starú fľašu. Češi i Slováci sú svetoznámi konzumenti alkoholických nápojov a preto aj fľaše od liehovín tvoria gro všetkého skleného odpadu. Aké sú tam asi náklady na čistenie? Naozaj sú menšie ako výroba nových fliaš?
Stále som sa však nedostal k podstate svojho príspevku. Už dávno uvažujem nad takýmto systémom zberu druhotných recyklovateľných surovín:
Máme nezávideniahodné množstvo nezamestnaných, ktorí prakticky za "nič" dlhodobo berú podporu v nezamestnanosti. Pritom, keby sa zorganizoval profesionálny zber vyššie uvedených druhotných surovín, vzniklo by v rámci republiky mnohotisíc nových pracovných miest.
Profesionálnymi triedičmi by sa stali na základe pracovnej zmluvy nezamestnaní, a to v mieste svojho bydliska. Začať by bolo najrozumnejšie v miestach najväčšieho sústredenia obyvateľstva, t.j. na mestských sídliskách. Ja konkrétne bývam v 12-podlažnom vežiaku, ktorý dáva prístrešie 48 rodinám, t.j. cca 500 osobám.
Keby bolo jedno pracovné miesto profesionálneho zberača vytvorené na každých 50 rodín, tento človek by pravidelne na výmenu za prázdnu nádobu odoberal od bytových dverí nádobu s odpadom a tento by triedil. Spracoval by aj také odpady ako sklo a kov zo žiaroviek, sklo z liekoviek (PVC uzávery osobitne a pod.), zachytil by aj el. monočlánky, plasty by mohol triediť podľa základných druhov, PET fľaše by mohol strihať alebo sekať na kúsky a zhromažďovať do menších prepravných kontajnerov (kvôli váhe). Plasty by dokázal triediť podľa druhu, podobne aj sklo (biele a farebné). Okrem toho plechové konzervy, hliníkové obaly od sprejov a nápojov, staniol atď. (Takto dôsledné vytrieďovanie nemožno očakávať ani od najuvodemelejšieho občana, odkázaného na dobrovoľnosť svojho konania.) Okamžité zásoby jednotlivých surovín by nahlasoval na odvoz podľa potreby.
Som presvedčený, že mesačne by vyrecykloval hodnoty, ktoré by mu zaplatili mzdu; ak nie, štát by mu doplácal, aby bol spokojný.
Tým by sa zmenila základná situácia: z neužitočného nezamestnaného, ktorý má napriek všetkému svoju prirodzenú spotrebu, by sa stal užitočný zamestnaný, ktorý by si (takmer) zarobil na seba, okrem toho by pre spoločnosť zachránil nezanedbateľné hodnoty a prispel by k zlepšeniu životného prostredia.
V miestach, kde by bol tento systém samofinancovateľný, by mohol štát takto zamestnanému odovzdať jeho pracovný rajón napr. ako živnosť. Menej výhodné rajóny by zostali trvalo dotované. Aby bol systém všeobecný, zaviedol by sa postupne aj po menších obciach, kde by sa počet takto zamestnaných určil podľa počtu domácností porovnateľne s mestami. Tu bol systém možno trvalo nesamofinancovateľný, ale tvoril by pracovné miesta, ľudia by si na mzdu museli zarábať všeobecne prospešnou prácou.