Centrum pre podporu miestneho aktivizmu: Štúdia o slobode prejavu a prejavoch rasizmu

V týchto dňoch uverejnilo Centrum na podporu miestneho aktivizmu (CEPA) na svojej stránke materiál na tému sloboda prejavu a jej hranice v súvislosti s výrokmi šíriacimi rasizmus. Materiál vznikol z obsahu konferencie ktorej sa zúčastnili renomovaní právnici - Daniel Šváby, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ján Hrubala, advokát vo verejnom záujme, a Daniel Lipšic, vtedajší vedúci úradu MS SR.

V súvislosti so stíhaním internetových stránok, materiálov, zinov, plagátov a publikácií s fašistickým a rasistickým obsahom, je táto téma v súčasnosti veľmi aktuálna.

Účastníci, ktorí uznávajú existenciu legitímneho cieľa obmedzenia rasistických výrokov najčastejšie hovorili o ochrane práv a slobôd (povesti) iných. Ich základným argumentom bolo tvrdenie, že prejavy hrubo hanobiace národnosť alebo rasu sú prejavy, ktoré zasahujú do osobnostnej integrity každého príslušníka danej národnosti alebo rasy.

Ak zákon chráni určité skupiny, nechráni tieto skupiny ako niečo imaginárne, ale ako skupiny jednotlivcov, teda skupiny reálne existujúcich fyzických osôb. Ak máme záväzok zakázať povzbudzovanie rasovej nenávisti, máme záväzok zakázať hrubé znevažovanie ľudí zasahujúce tie najcitlivejšie miesta - právom týchto ľudí je žiť dôstojne a bezpečne. Štát má pozitívny záväzok zaručiť takéto právo a prejavom tohto záväzku je aj existencia trestných činov zakazujúcich šírenie rasovej, národnostnej a náboženskej intolerancie. Právo na česť a dôstojnosť je aj právom na ochranu pred rasizmom a tieto práva ako také sú legitímnym cieľom obmedzenia slobody prejavu (kvôli právam a slobodám iných). Takýto záver vo svojich rozhodnutiach zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP).

Pri hľadaní hranice obmedzenia slobody prejavu treba každý prípad posudzovať individuálne. Hoci jednotlivý diskutujúci videli túto hranicu rôzne, všetci sa zhodli na tom, že prejav, ktorý priamo podnecuje k zakázanému (napr. násilnému) konaniu, chránený nie je, a možno ho postihovať aj trestnoprávnymi normami.

Časť pléna bola toho názoru, že obmedzenie všeobecných verbálnych rasistických výrokov nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Podľa názoru oponentov tieto úvahy majú niekoľko slabín. Predovšetkým štát tým, že od určitej hranice hanlivosti stanovuje trestnosť rasistických výrokov nediktuje, kde je pravda, ale formuluje konštitutívne hodnoty. Stanovuje tým, čo považuje za konštitutívne vo vzťahu k spoločenskému poriadku. Chráni tým určité hodnoty, čo s oktrojovaním pravdy ako objektívne skúmateľnej reality nemá nič spoločné. Keď niekoho hrubo urážam kvôli jeho rasovej príslušnosti, tým neimplikujem, kde je pravda, ale vynášam hanobiaci hodnotiaci súd ktorý je v rozpore s ochranou legislatívnym textom stanovenej hodnoty.

Inak diskvalifikáciu niektorých prejavov a ich postavenie mimo zákon štát robí aj v iných oblastiach - zakazuje diskriminačné prejavy i slovné obťažovanie v pracovnoprávnych vzťahoch, zakazuje združenia smerujúce k potlačeniu práv a slobôd iných a pod. Pokiaľ ide o rozdielnosť úrovne ochrany skupiny futbalových fanúšikov a napr. Rómov alebo Židov, nevyhnutnosť tejto rozdielnosti v demokratickej spoločnosti vyplýva z už spomenutého kontextu - na rozdiel od perzekúcie rasovej, národnostnej a náboženskej, neexistovala a ani neexistuje systematická perzekúcia slovanistov alebo interistov.