https://ekolist.cz/cz/publicistika/eseje/nejasne-hranice-ludskosti
zprávy o přírodě, životním prostředí a ekologii
Přihlášení

Nejasné hranice ľudskosti

6.3.2017 01:23 | PRAHA (Ekolist.cz)
Setkání.
Setkání.
Si ako zviera! Čo Vám ako prvé napadne, ak Vám niekto povie, že ste ako zviera? Cítite sa po tomto nazvaní dobre, alebo skôr zahanbene? Väčšina ľudí by sa pravdepodobne po takomto označení príjemne necítila. Človek sa snáď už oddávna považuje za niečo vznešenejšie, civilizovanejšie a v mnohých prípadoch nadradené zvieratám. Čisto z biologického hľadiska by sme hľadali rozdiel iba ťažko. Sme živé organizmy zložené z buniek na báze uhlíka, dokážeme sa pohybovať a rozmnožujeme sa. V biologických kategóriách ale málokto premýšľa a rozdelenie na človeka a zvieratá teda nespochybňujeme. Existuje ale naozaj objektívna a nemenná hranica medzi človekom a zvieraťom? Táto otázka sa stáva zásadnou práve v dnešnej dobe, kedy vplyvom človeka dochádza k masovému vymieraniu druhov. To vnáša pochybnosti, nakoľko oprávnene sú naša civilizácia a ľudské potreby nadradené mimoľudským bytostiam.
 

Historické korene hraníc

Najčastejšie oddeľujeme človeka od zvierat kvôli jeho predpokladanej jedinečnej schopnosti abstraktne premýšľať, používať jazyk a čítať symboly, komunikovať, plánovať či vôbec učiť sa. Rôzne argumenty prečo to tak je alebo nie sa vyvíjali v priebehu histórie podobne ako sa vyvíjal aj človek a jeho poznávanie sveta. Pozrime sa najskôr v krátkosti teda na to, ako vznikali a kadiaľ sa viedli hranice medzi človekom a zvieratami v minulosti.

Nepochybne najvplyvnejším obdobím ustanovujúcim vnímanie hraníc u ľudí zo západnej časti planéty je Antika. Aristoteles vo svojom diele Politika vyslovil stanovisko, že od zvierat nás oddeľuje naša schopnosť hovoriť. Zvieratá sú bez tejto schopnosti teda mocensky slabšie a musia tak podľahnúť ľudským zámerom. Takýto prístup a delenie potvrdila a zároveň aj prehĺbila európska teológia, ktorú najvýraznejšie zastupoval Tomáš Akvinský. Ten rozdelil obyvateľov sveta na osoby a neosoby. Osoby charakterizoval rozumom, nesmrteľnou dušou a vnútornou hodnotou. Neosobité zvieratá potom už podobne ako veci majú slúžiť záujmom ľudí. Dá sa povedať, že kresťanskí myslitelia viac zohľadňujúci zvieratá, boli vždy skôr disidenti či heretici a na kresťanský pohľad nemali príliš zásadný vplyv.

Demonstrace fyziologie při vivisekci psa. 1832
Demonstrace fyziologie při vivisekci psa. 1832
Foto | Emile-Edouard Mouchy / Wikimedia Commons

Schopnosť myslieť a rozprávať bola dôležitou deliacou čiarou aj po ďalšie storočia. V sedemnástom storočí ju pre nás zosobňuje karteziánstvo so svojimi vivisekciami za živa, ktoré ospravedlňovalo presvedčením, že zvieratá sa podobajú necítiacim strojom. Immanuel Kant tento nie príliš humánny pohlaď zmierňuje ohľadom k humánnosti človeka. Morálka sa v 19. storočí stáva zásadnou indíciou ľudskosti. Aj keď bol descartovský mechanistický prístup k iným tvorom prekonaný, stále panovalo presvedčenie, že morálne jednať dokážu iba ľudia. Spolu so zväčšujúcou sa intenzitou využívania či skôr zneužívania zvierat v rôznych sférach ľudských potrieb dochádza aj k silnejšiemu nutkaniu vymedziť sa voči predstave, že by zvieratá snáď mohli zažívať bolesť, radosť či strach.

Zbližovanie vzdialených hraníc

Za revolučný bod pohľadu na ostatné zvieratá sa považuje teória evolúcie prirodzeným výberom Charlesa Darwina. Vo svojej knihe O pôvode druhov z roku 1859 Darwin spochybňuje špecifickosť ľudí a zaraďuje ich medzí zvieratá. Nadväzuje tak na dielo z roku 1735 Systema naturae Carla Linné, ktorý zaradil človeka do kategórie k ľudoopom na základe morfologickej podobnosti. Avšak Darwinova teória sa neodkazovala iba na morfologické podobnosti, ale aj na to, že zdieľame spoločných predkov. Darwin tým zároveň spochybnil rozdiel v mentálnych predispozíciách medzi ľuďmi a „vyššími“ zvieratami. Podľa neho aj tie dokážu pociťovať bolesť, mať predstavivosť a zdieľať emócie. Ľudí aj mimoľudské zvieratá rozdeľuje skôr miera rozvinutosti týchto kategórii. Táto podstatne iná vízia, ako boli predchádzajúce, bola však po dlhú dobu odmietaná.

Až v 20. storočí so vznikom etológie sa začalo mnoho Darwinových predpokladov o schopnostiach mimoľudských zvierat potvrdzovať, keď výskumy správania a myslenia zvierat vyvrátili mechanistickosť ich života. Vieme napríklad, že všetky zvieratá používajú určitú formu komunikácie, no tá sa samozrejme líši v komplexnosti. Šimpanzy používajú väčšinou symboly reprezentujúce slová, kým vtáky či veľryby používajú na komunikáciu skôr spev. Zábavným sa nám môže zdať včelí komunikačný tanec alebo u iných zvierat používané pachové signály. Hlavným uvádzaným rozdielom medzi komunikáciou používanou ľuďmi a primátmi je ten, že ľudia proste dokážu používať a vytvárať väčšie množstvo a viac druhov komplexných symbolov a ich významov. Jedným z najznámejších primátov, ktorý sa dokázal naučiť viac ako tisíc symbolov znakovej reči vytvorenej pre gorily je gorila Koko. Gramatika či syntax je však to, s čím si už príliš poradiť nevie.

Ďalším častým argumentom, ktorý sa používa pre vydelenie človeka od zvierat je výhradne ľudské používanie abstraktného myslenia. Aj tu rastie množstvo dôkazov o tom, že mimoľudské zvieratá sú toho schopné. V jednej štúdii sa napríklad zamerali na štyroch orangutanov, ktorým dali za úlohu spájať rôzne zvieratá do rovnakej biologickej kategórie. Vedci boli prekvapení, že sa im to darilo na skutočne vysokej úrovni aj keď mali triediť zvieratá s rozdielnymi vizuálnymi charakteristikami. Podobne prekvapivo dobré výsledky mali aj experimenty so psami. Dokázali rozpoznávať obrázky iných rás psov, no zaujímavé bolo zistenie, že to dokážu vlastne aj vonku mimo výskumného laboratória. Vedci totiž predpokladali, že psy používajú na rozpoznávanie hlavne čuch či iné zmysly. Podobné štúdie už existujú aj pre šimpanzy, medvede či dokonca holuby a preukazujú, že schopnosť abstraktného myslenia u zvierat je oveľa rozšírenejšia, ako sa predpokladalo.

Môžeme napríklad sledovať zručnosť s akou dokážu primáty hrať počítačové hry, v ktorých sú schopné poraziť dokonca aj deväťročné deti.
Môžeme napríklad sledovať zručnosť s akou dokážu primáty hrať počítačové hry, v ktorých sú schopné poraziť dokonca aj deväťročné deti.

Zaujímavými zisteniami sa výskumy kognitívnych schopností zvierat len hemžia. Môžeme napríklad sledovať zručnosť s akou dokážu primáty hrať počítačové hry, v ktorých sú schopné poraziť dokonca aj deväťročné deti. Mnohé zvieratá sa dokážu učiť. Mačka tým, že poraní a oslabí myš, učí svoje mláďatá pozorovať a loviť. Iné výskumy ukázali, že šimpanzy podobne ako ľudia dokážu udržať v krátkodobej pamäti päť až sedem vecí. Ľudská myseľ je však oveľa lepšia v množstve informácii, ktoré jeden vnem môže obsahovať. Niektoré vtáky majú zasa schopnosť plánovať a dokážu si odložiť jedlo na ďalšie ráno. Iné, ako vrany a havrany, dokážu vyrábať nástroje. Vrana novokaledonská si v jednom pokuse dokázala ohnúť drôtik a vytiahnuť potravu z úzkej nádoby, pričom na to prišla úplne sama a nikto ju to predtým neučil. Známe sú aj vrany v Japonsku, ktoré hádžu orechy na prechod pre chodcov a „používajú“ autá na ich rozlúsknutie. Keď padne na prechode zelená, vylúsknuté orechy si letia pozbierať. Vo všeobecnosti sa však zatiaľ ukazuje, že kognitívne schopnosti zvierat sú adaptované prevažne na splnenie jedného cieľu, no tie ľudské dokážu poslúžiť viacerým.

Nové poznatky sa objavujú neustále aj v spojení s inými vednými odbormi. Genetické výskumy preukazujú 98 % zhodu s génmi šimpanzov, pričom sú bližšie nám ako gorilám. Paleoantropológia došla k záveru, že ľudia a šimpanzy majú spoločného predka žijúceho pred 10 miliónmi rokov, čo je skutočne krátka doba v pomere k dĺžke evolučnej histórie. Výsledky výskumov, ktoré zverejnili vyššie popísané vedné odbory, na rozdiel od spomenutých filozofov a teológov, dnes vnímané rozdiely medzi ľuďmi a zvieratami zahladzujú a zameriavajú sa skôr na podobnosti, či na vzájomné väzby ľudí a zvierat skôr, ako na nutné hľadanie rozdielností.

Vnímaný rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami nám po mnohých generáciách vnikol pod kožu tak, že ho považujeme za daný fakt.
Vnímaný rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami nám po mnohých generáciách vnikol pod kožu tak, že ho považujeme za daný fakt.

Kultúra bez hraníc

Vnímaný rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami nám po mnohých generáciách vnikol pod kožu tak, že ho považujeme za daný fakt. Ak sa ale pozrieme na históriu a súčasné zvyky iných krajín sveta, zistíme, že naše vnímanie týchto rozdielov je aj kultúrne podmienené. Zatiaľ čo krava je u nás považovaná za jedlé zviera, v Indii je posvätná. V Egypte boli mačky považované za božské stvorenia a za jej zabitie bol trest smrti pre páchateľa. Iné náboženské a filozofické základy môžu tvoriť iné pohľady na zvieratá, no idea ich podriadenosti je aj v iných kultúrach častá.

Človek aj iné zvieratá sú pomerne sofistikované bytosti. Sme síce čiastočne determinovaní evolučne psychologickými a genetickými predpokladmi, no zároveň neustále dochádza k interakcii s okolím a dokážeme sa učiť a tvoriť. Rozbor historických príčin nášho nadradeného pohľadu spolu s modernými vedeckými poznatkami nám pomáhajú chápať náš postoj s odstupom a zo širšej perspektívy. Pre naše životy je však vôbec najpodstatnejšie to, že existuje množstvo dokladov o tom, že hierarchický postoj k iným zvieratám a prírode silno ovplyvňuje správanie ľudí k sebe samým a medzi sebou navzájom. Ekologická kríza a masové vymieranie druhov sa koniec koncov dotýka aj nás samotných. Našu civilizáciu a potreby je teda evidentne problematické nadraďovať na základe domnelej ľudskej jedinečnosti v spomínaných schopnostiach a vlastnostiach. Keď si to všetko dáte dohromady, stále si myslíte, že existuje jasná hranica medzi ľudskými a mimoľudskými zvieratami?

Použité zdroje:
ANDERSON, Andrea, 2014. Many Animals Can Think Abstractly. Scientific American [online] [cit. 13. január 2017]. Dostupné na: https://www.scientificamerican.com/article/many-animals-can-think-abstractly
BOUNDLESS, 2016. Human vs. Animal Language. Boundless [online]. 2016 [cit. 13. január 2017]. Dostupné na: https://www.boundless.com/psychology/textbooks/boundless-psychology-textbook/language-10/human-language-408/human-vs-animal-language-236-12771
DEMELLO, Margo, 2012. Animals and society: an introduction to human-animal studies. New York: Columbia University Press. ISBN 978-0-231-15294-5.
PREMACK, David, 2007. Human and animal cognition: Continuity and discontinuity. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America [online]. 2007, roč. 104, č. 35, s. 13861–13867. ISSN 0027-8424. Dostupné na: doi:10.1073/pnas.0706147104
TYDEN, 2011. “Koukni, miláčku!” Krkavci opět překvapují inteligencí. TÝDEN.cz [online] [cit. 13. január 2017]. Dostupné na: http://www.tyden.cz/rubriky/veda/priroda/koukni-milacku-krkavci-opet-prekvapuji-inteligenci_219051.html
VANDROVCOVÁ, Tereza, 2011. Zvíře jako pokusný objekt: sociologická reflexe. Praha: Triton. ISBN 978-80-7387-456-8.


reklama

 
Další informace |
Líbil se vám článek? Přispějte si na napsání dalšího.
Patrik Gažo
Autor je student Fakulty sociální studií Masarykovy univerzity v Brně. Text vznikl jako školní práce.

Online diskuse

Redakce Ekolistu vítá čtenářské názory, komentáře a postřehy. Tím, že zde publikujete svůj příspěvek, se ale zároveň zavazujete dodržovat pravidla diskuse. V případě porušení si redakce vyhrazuje právo smazat diskusní příspěvěk
Do diskuze se můžete zapojit po přihlášení

Zapomněli jste heslo? Změňte si je.
Přihlásit se mohou jen ti, kteří se již zaregistrovali.

 
reklama


Pražská EVVOluce

reklama
Ekolist.cz je vydáván občanským sdružením BEZK. ISSN 1802-9019. Za webhosting a publikační systém TOOLKIT děkujeme Ecn studiu. Navštivte Ecomonitor.
Copyright © BEZK. Copyright © ČTK, TASR. Všechna práva vyhrazena. Publikování nebo šíření obsahu je bez předchozího souhlasu držitele autorských práv zakázáno.
TOPlist